Ako komunikovať s človekom, ktorý rozmýšľa inak ako ty

Stáva sa ti, že sa v rozhovore pristihneš pri myšlienke: „Ako mám komunikovať s človekom, ktorý tomu vôbec nerozumie?“

Možno sa vyjadruje inak ako ty. Používa slová, ktoré ti nesedia. Rieši detaily, ktoré sa ti zdajú nepodstatné. Alebo reaguje spôsobom, pri ktorom máš chuť vnútri prevrátiť oči a povedať si: „Toto je márne.“

V tej chvíli sa oplatí zastaviť skôr, než začneš hľadať lepšiu vetu. Veľká časť komunikácie sa totiž odohráva ešte pred slovami: v našom vnútornom nastavení, v trpezlivosti, v tóne hlasu a v tom, či druhého človeka vnímame ako rovnocenného.

Ak si v hlave povieme „ja tomu rozumiem viac, ty menej“, alebo „on má nižšie IQ“, veľmi ľahko sa tento náš postoj dostane von. Nemusíme ho povedať nahlas. Objaví sa v našej energii, v tempe, v slovách, ktoré zvolíme, aj v tom, ako rýchlo stratíme ochotu počúvať.

Druhý človek to často cíti, aj keď sa navonok snažíme hovoriť slušne. Preto sa dnes pozrieme na to, ako komunikovať s človekom, ktorý rozmýšľa alebo komunikuje inak ako ty. Ako s ním hovoriť bez povyšovania a bez toho, aby si musela potlačiť vlastnú jasnosť.

Keď si myslíš „ja som viac“, v rozhovore to bude cítiť

Komunikácia nie je iba prenos informácií. Nie je to len o tom, čo povieme, ale aj o vnútornom postoji, ktorý presakuje aj smerom von.

Ak do rozhovoru vstupujeme s nastavením „ja som viac a ty si menej“, druhý človek to môže zachytiť ako tlak, pohŕdanie, netrpezlivosť alebo posudzovanie. V takom rozhovore sa väčšinou nezačne viac snažiť nám rozumieť. Skôr sa stiahne, začne sa brániť alebo zaútočí späť.

Nie vždy ide o jeho neochotu spolupracovať. Často len reaguje na pocit, že pri nás nie je v bezpečí alebo že nie je braný ako rovnocenný.

Ak chceme, aby nás druhý človek počúval, nestačí hľadať presnejšie slová. Potrebujeme si všimnúť aj tón, ktorý z nich vychádza. Pomôcť môže jednoduchá vnútorná kontrola:

Pozerám sa na tohto človeka ako na niekoho, kto je menej, alebo ako na človeka, ktorý má len iný spôsob premýšľania, iné limity, iný slovník a inú skúsenosť?

Ten rozdiel je v rozhovore cítiť.

Rovnocennosť neznamená rovnakosť

Rovnocennosť v komunikácii neznamená, že všetci vieme to isté. Neznamená, že máme rovnakú slovnú zásobu, rovnakú schopnosť pomenovať emócie, rovnaký spôsob uvažovania alebo rovnakú mieru sebauvedomenia.

Znamená, že nikoho vo svojej mysli neznižujeme.

Môžeme vnímať, že druhý človek sa vyjadruje menej obratne. Že nerozumie súvislostiam tak rýchlo ako my. Že sa zachytáva na detailoch, ktoré nám nepripadajú podstatné. Že používa tvrdšie slová, než by sme použili my.

Súčasne ale môžeme mať postoj: „Si človek. Máš svoju dôstojnosť. Nie si menej, len si inde.“

To neznamená súhlasiť so všetkým, čo hovorí. Neznamená to ustupovať ani nekonečne dlho vysvetľovať. Znamená to len, že ho v mysli nedávame „dolu“ ešte skôr, než otvoríme ústa.

Tento vnútorný rozdiel často rozhoduje o tom, či rozhovor zostane ľudský.

Pomôcť môže pohľad na dieťa

Dobrým príkladom je komunikácia s dieťaťom. Keď malé dieťa plače, kričí, kope alebo hovorí veci spôsobom, ktorý nám nedáva zmysel, väčšinou si nepovieme: „Toto dieťa je menejcenné.“

Skôr vidíme, že je v inom bode vývoja. Ešte nevie presne povedať: „Som unavené. Som preťažené. Potrebujem pozornosť, bezpečie alebo pomoc. Neviem, čo sa vo mne deje.“

Empatický rodič sa preto nesústredí len na správanie. Skúša hľadať, čo je za ním. Dieťa nie je menej. Robí to, čo práve vie a môže.

Podobný princíp vieme použiť aj v dospelej komunikácii. Nie tak, že z dospelého človeka urobíme dieťa (to by bolo opäť povýšenecké). Skôr si pripomenieme, že aj dospelý človek môže mať svoje limity.

Môže byť v strese. Môže mať slabšiu schopnosť pomenovať, čo cíti. Môže reagovať obranne, lebo sa bojí zahanbenia. Môže hovoriť neobratne, lebo nemá lepšie slová.

Keď toto vidíme, nemusíme automaticky znižovať jeho hodnotu. Môžeme hľadať, čo sa deje pod povrchom.

Namiesto hodnotenia hľadaj, čo je za slovami

Keď niekto komunikuje spôsobom, ktorý nám prekáža, prvá reakcia býva hodnotenie: „To je hlúposť. Ako to môže nechápať? Prečo rieši toto? S týmto človekom sa nedá normálne hovoriť.“

Lenže hodnotenie nás často odpojí od kontaktu. Už nepočúvame človeka, ale vlastný komentár k nemu. Už nehľadáme porozumenie, ale potvrdenie, že my máme pravdu a on je mimo.

Vrátiť sa k objektivite môžeš otázkami:

• Čo je za tými jeho slovami?
• Aký pocit môže tento človek prežívať?
• Čo je pre neho práve teraz dôležité?
• Akú potrebu sa snaží naplniť?
• Aký dobrý zámer môže byť skrytý za neobratnou formou?

Možno potrebuje istotu. Možno chce byť vypočutý. Možno sa bojí, že zlyhá. Možno sa snaží chrániť svoju hodnotu. Možno potrebuje rešpekt. Možno len nevie použiť presnejšie slová.

Keď začneme hľadať pocity, potreby, limity a zámer, prestávame človeka redukovať na jeho vyjadrovanie. Vzniká väčšia šanca, že zareagujeme jasne a pritom nie zhora.

Prakticky: čo robiť v rozhovore

Ak komunikuješ s človekom, ktorý rozmýšľa alebo hovorí inak ako ty, pomôcť môžu tieto jednoduché kroky.

1. Spomaľ

Spomalenie nie je prejav nadradenosti. Je to spôsob, ako dať porozumeniu viac priestoru.

Keď zrýchlime, často začíname tlačiť. Vysvetľujeme viac, používame viac slov, rastie v nás netrpezlivosť. Druhý človek sa potom môže cítiť ešte viac stratený alebo zatlačený.

Skús hovoriť pokojnejšie a v kratších vetách.

2. Používaj jednoduchší jazyk

Jednoduchosť nie je ponižovaním druhého. Ponižovanie vzniká vtedy, keď jednoduchšie slová používame s postojom: „Ty by si aj tak viac nezvládol.“

Zrozumiteľnosť má inú energiu: „Chcem, aby sme si rozumeli.“

3. Overuj porozumenie bez testovania druhého

Namiesto otázky, ktorá znie ako test, skús otázku, ktorá pozýva k spoločnému porozumeniu:

• „Ako tomu rozumieš ty?“
• „Čo z toho je pre teba najdôležitejšie?“
• „V čom to vidíme inak?“
• „Čo potrebuješ, aby to bolo jasnejšie?“

Cieľ nie je nachytať druhého, že nerozumie. Cieľ je zistiť, kde sa míňate.

4. Pomenuj svoju potrebu bez obvinenia

Ak ťa jeho spôsob komunikácie zahlcuje, mätie alebo rozčuľuje, nemusíš to potláčať. Rozdiel je len v tom, či druhého označíš za problém, alebo pomenuješ, čo potrebuješ ty.

Namiesto: „Ty vôbec nevieš normálne komunikovať.“

Skús napríklad: „Potrebujem sa v tom zorientovať. Pomohlo by mi, keby sme išli postupne jedna vec za druhou.“

Alebo: „Chcem ti rozumieť, len sa teraz strácam v tom množstve informácií. Poďme najprv k tomu, čo je pre teba najdôležitejšie.“

Jasnosť bez tvrdosti často vzniká vtedy, keď pomenujeme vlastnú potrebu namiesto hodnotenia druhého človeka.

5. Všímaj si svoj vnútorný tón

Niekedy navonok povieme peknú vetu, ale vnútri už dávno druhým pohŕdame. A ten človek to vycíti.

V náročnom rozhovore si preto môžeš položiť jednoduchú otázku:

„Hovorím teraz z rešpektu, alebo z nadradenosti?“

Táto otázka nemá slúžiť na sebaobviňovanie. Má ti pomôcť vrátiť sa späť k rovnocennosti.

Ako tieto zručnosti rozvíjať

Ak cítiš, že táto téma nie je len o „iných ľuďoch“, ale aj o tvojej vlastnej schopnosti zostať v sebe ukotvená, práve na takéto situácie nadväzuje môj kurz POVEDZ TO.

POVEDZ TO učí ženy spoznávať vlastné pocity a potreby, hovoriť o nich jasne a láskavo a zároveň lepšie čítať, čo môže byť pod slovami druhého človeka.

Nejde o ospravedlňovanie každej reakcie druhej strany. Nejde ani o vzdanie sa vlastných hraníc. Ide o schopnosť neostať len pri povrchu: pri slovách, obranách, hodnoteniach a starých vzorcoch.

V kurze sa učíš rozumieť tomu, čo sa deje v mozgu pod tlakom, ako pomenovať vlastné pocity a potreby, ako počúvať bez okamžitého hodnotenia a ako hovoriť jasne bez výčitiek.

Ak chceš túto schopnosť trénovať systematicky, viac info o kurze nájdeš tu: POVEDZ TO – 8-týždňová prax pre ženy, ktoré chcú hovoriť jasne a ľudsky.

Pointa nie je mať vždy trpezlivosť. Pointa je vrátiť sa k rešpektu.

Vždy nebudeš pokojná, dokonale empatická ani pripravená na každú reakciu. A nie každý rozhovor sa skončí porozumením. To ani nie je cieľ.

Cieľ je všimnúť si, keď sa v tebe začne objavovať postoj: „ja som viac, ty si menej“. A vrátiť sa späť k ľudskosti.

K rovnocennosti, ktorá nepopiera rozdiely. K jasnosti, ktorá nepotrebuje tvrdosť. K rešpektu, ktorý nestojí iba na slovách, ale aj na tom, ako sa na druhého človeka pozeráme.

Keď prestaneme človeka „dávať dolu“ a začneme hľadať, čo je za jeho slovami, mení sa kvalita rozhovoru. Niekedy sa nezmení druhý človek. Zmení sa však náš pocit z rozhovoru. A vďaka tomu môžeme mať viac pokoja a jasnosti.

Ak chceš vedieť lepšie pomenovať, čo cítiš a potrebuješ, a zároveň čítať, čo sa môže skrývať za slovami druhých, kurz POVEDZ TO ťa tým prevedie krok za krokom.